Viktoria10

Uff. Môj prvý príspevok. Už som to musela spraviť. Jednak je to dobrý druh psychohygieny a tiež preto, že svojimi zážitkami viem známych a priateľov ozaj pobaviť. A mohla by som aj vás 🙂 Teda ak sa vám to, čo napíšem, bude zdať vtipné. A o čom to bude? Zväčša o vzťahoch, chlapoch, práci a bežnom živote. Žiadne odborné témy. Tam by som neuplatnila svoj, vraj tvorivý talent.

Predstavovala som si, že keď začnem s blogovaním, budem sedieť večer sama v izbe, s vínom a notebookom na stole a horiacou cigaretou v popolníku. Niečo ako Carrie zo seriálu Sex v meste. Realita je však trochu iná. Som v práci, za chrbtom mi vykrikuje kolegyňa, ktorá má ešte príšernejší hlas ako Ivan Gašparovič. A to už je čo povedať. Z kancelárie vedľa sa ozýva smrkanie nášho, už pol roka prechladnutého šéfa, ktoré je prehlušované áriami Beyonce z jej najnovšieho CD. Ale mne sa predvčerom stala taká vec, že nehľadiac na pracovné prostredie, púšťam sa do písania ihneď.

Budem ho volať Majo. Ozaj fešák. Zoznámili sme sa na facebooku. Je to kamarátkin kolega a keď si pridala do profilu fotky z firemnej žúrky, zbadala som ho na jednej z nich. Niečím ma na prvý pohľad zaujal ( aj keď mal na niektorých fotkách účes ako Helmut Kohl ). Neváhala som, klikla na ňho a „štuchla“. Za dva dni ma šťuchol naspäť a po pár vymenených šťuchancoch mi poslal správu. Že či sa poznáme. Nikdy som nemala problém s komunikáciou, čo som fešimu predviedla hneď v úvodných mailoch. Z nevinných odkazov sa vykluli celé litánie, kde som mu dopodrobna opisovala svoje účinkovanie v rôznych recitačných súťažiach, tanečné vystúpenia v obtiahnutých elasťákoch a bielom tričku na songy od skupiny Snap a nezaostával ani on. Človek by povedal, že mal nesmierne akčný život už od útleho dectva. Písali sme si veru o všetkom. A môžem zodpovedne prehlásiť, že takmer celé vianočné sviatky som strávila nalepená na počítači čakajúc, kedy mi na monitore blikne znak novej došlej pošty. V noci som si schránku kontrolovala cez mobil, no otrasné. Ale jednoducho ma dostal. Humor, kreativita, výrečnosť … to si u chlapov veľmi cením. Určite viac ako tip top nagelované háro a vystrihané chlpy v nose. To sa dá docieliť časom. Príkladom je, momentálne už bývalý priateľ mojej sestry, ale o tom niekedy inokedy.

Takže s Majom sme si písali s prestávkami celé dni a pomaly sa blížil čas prvého stretnutia. Dohodli sme sa na piatok v jednom intímčo podniku, kde nehrozila koncentrácia piatich hlavohruďov na dvoch metroch štvorcových. Došla som prvá a to som ešte dve minúty meškala. Nevadí. Nenápadko som sa mrkla do zrkadla, odstránila zaschnutú špirálu spod zaslzeného oka a objednala si drink. Keď vošiel, spadol mi strašný balvan zo srdca. A keď si dal dole tu príšernú čiapku, opätovne sa mi rozprúdila aj krv v žilách. Tento večer dopadol veľmi pozitívne. Mierne sme sa pripili a boli do záverečnej až v troch podnikoch. Rozlúčili sme sa o 5,00 ráno. Cestou domov, stále mierne pripitá, som už pomaly počula v diaľke udierať svadobné zvony. Veď niečo také úžasné som zažila naposledy pred troma rokmi. Feši ma celý večer držal za ruku, bozkával v narvaných podnikoch – ako by sme spolu už oficiálne tvorili pár. Toto musí byť ON, znelo mi hlavou celú cestu domov a taxikár sa na mňa len otrávene díval cez spätné zrkadlo mysliac si určite niečo v tom zmysle, čo sa tam vzadu tak debilne škerím. Uznávam, strašne rýchlo viem vzplanúť. No na svoju obranu musím podotknúť, že aj počas etapy „ružové okuliare“, vnímam veci dosť racionálne. Možno sa to trošku vylučuje, ale je to tak.

Aký mal náš „vzťah“ ďalší priebeh? Nuž, nebudem to priveľmi rozpisovať. Klasika. V kontakte každý deň, okrem víkendov. Lebo on je vraj taká povaha, a teraz citujem: „Nemám potrebu ozývať sa sústavne a informovať ťa, že práve odhřňam sneh, alebo konzumujem fašírku“. No veď dobre. Zvykla som si na to, že si píšeme len počas pracovnej doby cez týždeň, v piatok si poprajeme pekný víkend a opätovne sa ozveme až v pondelok v priebehu dňa. Stretávali sme sa tak raz – dva krát do týždňa, väčšinou u mňa. Obvykle doniesol nejaké DVD-čka, pozerali sme do rána filmy, rozprávali sa, otvorili si šampus a v neskoršom „štádiu“ nášho stretávania sa aj pomilovali. Nad ránom som ho usmiata vyšupla na taxík a bolo. Trvalo to zhruba dva mesiace. Po jednom, takto strávenom večeri, sa mi fešák neozval. Osem dní. A ja, keďže mám v sebe vrodenú patričnú dávku hrdosti, ( hlavne po tom, čo mi oznámil, že on je za spontánnosť a napíše len vtedy, keď má ON chuť ), som to prestala riešiť. Počas týchto ôsmich dní som ho v sebe teda definitívne uzavrela. Viem, som mladá, takže to čo teraz napíšem, možno vyznie smiešne, ale život ma naučil, že pokiaľ chlap chce, vie spraviť aj nemožné. Uznajte. Veď ak s niekým chcete byť, vyhľadávate jeho prítomnosť a chcete s ním tráviť všetok voľný čas. A Majo sa odmlčal, čo pre mňa znamenalo jediné – už ma nechce. Chvíľu som rozmýšlala nad tým, čo sa mohlo stať. Mierny posun v jeho správaní smerom k horšiemu nastal raz po jednom stretku, kde sme viedli vážnejšiu debatu o tom, čo bude s nami. Feši mi povedal, že uprednostňuje voľný priebeh, ako som už spomínala, je zástancom spontánnosti a nič nerobí nasilu – ani nevolá, ani nepíše, ani sa nestretáva ( čo znamená, že v prípade reálneho vzťahu by som bola odkázaná čakať na to, kedy dostane na mňa náladu, ehm ) . To ja som zas opačný prípad. Viem hneď, či s človekom chcem, alebo nechcem „strácať čas“. A ak áno, idem do toho naplno. Od začiatku. Toto je asi prvá vec, v ktorej sme sa nezhodli. Ale za to dosť podstatná. Uzavreli sme to v ten večer tak, že predsa len nebudeme tlačiť na pílu a uvidíme, čo nám budúcnosť prinesie. Ako asi tušíte, prieniesla nám veľmi rýchly šmitec našej lovestory. A prečo o Majovi vlastne píšem? … Nuž, lebo sa mi zdá veľmi vtipné ako to celé skončilo. Práve predvčerom sa ozval po ďalších šiestich dňoch, že čo mám nové. Otázky podobného druhu „milujem“, ale to teraz nie je podstatné. Zo spočiatku dosť vtipnej debaty sa jedným šmahom vykľula konverzácia vážnejšieho charakteru, počas ktorej som mu povedala, že neviem, čo som spravila zle, keď sa prestal ozývať, ale nerozmýšľam nad tým, pretože jeho myšlienkové pochody sú pre mňa jasné asi ako Mendelejevova sústava chemických prvkov.  Na to povedal vetu, ktorú asi nikdy v živote nezabudnem: “ Vieš moja, so mnou je to ako s treskou. Žerem, žerem, až sa prežerem“. Chvíľu som pozerala na ten počítač, či dobre vidím. Ale naozaj to tam stálo. Čierne na bielom. Bola som prirovnaná k treske!! V tej chvíli mi spadol ďalší kameň zo srdca. Ďakovala som Amorovi, že ma zasiahol len na niečo vyše dvoch mesiacov. Takže po jednom depkovskom dni, kedy som zjedla toľko sladkostí ako za celý rok 2009 a rozjímaní nad pohárikom vodky, pri ktorej som si definitívne utriedila myšlienky v hlave, som opäť šťastná a spokojná. Aj keď som single. No cítim v kostiach, že čochvíľa mi opäť príde do cesty chlap, z ktorého bude slušný námet na ďalší článok. Kým sa tak stane, budem vás zásobovať tými, čo mám zatiaľ v zbierke. A že ich nie je málo, to mi verte 🙂